Ako už nadpis napovedá, dnes mám narozky. Presne 11 rokov. Neviem, čo som sa zaminulý rok naučila...ale pozorujem, že sa mením. Včera som dostala svoju prvú trojku a kružidlom som si doškriabala ruku, dokonca som si ustrihla kúsok kože.... nakoniec mi spolužiačky schovali peračník, a celú prestávku som sa potom rehotala ako šialená a trieskala som si hlavu. Ako by rodičia povedali- "som jednoducho v puberte. Život ma naučí." Ale ja viem, že to tak nie je, že moje chovanie je odlišné. Predstavujem si rôzne krváky, niekedy sa mi o tom aj sníva, žijem vo vlastnom svete, a chcem spáchať samovraždu. No je toto normálne? Možno pre večinu otaku áno, ale v mojom veku.... Nie, že by mi to vadilo. Vaď sa aj teším do blázinca :D. Ale je veľmi ťažké žiť v prostredí, kde ma nikto nechápe. Naozaj...... Nikedy mám záblesky z pohľadu môjho ja v mojom vymyslenom svete. Môj svet je temný, je tam stále noc, zabíjanie, strach..... je nás tam presne 13. Sme Rodina. Ja som sama seba presvedčila, že ak zomriem, vrátim sa tam. Viem, že je to hlúpe a naivné, ostatne, neopustila by som Riku a Reo :3 len vďaka nim toto zvládam. Aj keď sme sa nikdy nevideli, mám pocit, že sú mi bližšie, ako ktokoľvek. A za ich oporu som im veľmi vďačná.
Vždy som bola iná... A keď som sa stala Otaku, otvoril sa mi nádherný svet, v ktorom chcem navždy zostať. Nech už to bude obnášať akúkoľvek bolesť. (môj výlev si nevšímajte, depku mám dosť často. ale divné je, že teraz sa mi chce zase rehotať... asi som naozaj psychopat... JEEEEJ!!xD)
