Sweet Dreams, Jane.

6. srpna 2010 v 14:11 | Yume-chan
Pre tentokrát som si zvolila "horror". Snáď sa b ude páčiť... nuž čo by ste odo mňa čakali, je to smutné, psychologické, depresívne a krátke. Príjemné čítanie!
P.S: inšpirovala som sa rozprávkou Koralína xD
_______________________________________________________________________________

jane???

Este song:

Bola som tak hlúpa a naivná. A teraz, svojou vlastnou vinou, nemôžem pohnúť ani len prstom...Prečo...to tak hrozne bolí? Bojím sa. Je tu tma a ja som sama. Ale tak je to lepšie. Aspoň viem, že mi už nikto neublíži. Nevidím. Jediné, čo ešte naznačuje že som človek, je to, že cítim. Strach a bolesť. To jediné.
Mala som len 10 rokov, keď som sa stratila v úplne neznámom meste. Bola noc, tuším práve spln. Kráčala som temnou uličkou a moja ruka zvierala starú bábiku, s očami z gombíkov. Mala hnedé vlasy strednej dĺžky a krátke ružové šaty. Presne ako ja. Táto moja "kamarátka"... nosila som ju všade zo sebou, odkedy sa pamätám. Začalo pršať. Sadla som si na zem a objala kolená. "Sladké sny, Jenny" pošepla som do vetra.
Kroky. Ťažké kroky sa približovali. Stále viac a viac. Otvorila som oči. Stál tam ON. Keby som to vtedy bola vedela, asi by som utekala preč. Ale ja naivka som ho pozdravila s úsmevom na tvári. Ako sa patrí, no nie?
"Máš peknú bábiku. Veľmi sa na teba podobá." Milo sa usmial. Mala som pocit, že mu môžem veriť...
"Ďakujem, pane"
"Chcela by si byť ako ona?" vtom mu oči zlovestne zažiarili a potom bola tma.
Zobudila som sa v prázdnej miestnosti. Kľačala som na zemi, pred dverami. Tie sa zrazu otvorili a v nich stál znova ON.
"Tak a teraz urobíme ešte pár malých zmien, dobre?" uškrnul sa. Zúžili sa mi zorničky. Spoza chrbta začal pomaly niečo vyťahovať. A ja som v tom spoznala motorovú pílu.
Krik. Krv. Veľa krvi....A potom ticho....
Je to tak. Nezabil ma. Ale zaživa ma prerobil na bábku. Neskutočne to bolelo. Viete si to predstaviť, keď vám namiesto očí prišijú gombíky, a každučký kĺb vo vašom tele vymenia za drevo na špagátiku? Iste že nie. Veď je to neľudské...
"Dámy a páni, milé deti! Vítam vás na dnešnom predstavení! Ale skôr, ako začneme, chcel by som vám predstaviť našu novú kamarátku Jane!" vyhlásil a z publika sa ozval potlesk. Červená opona sa roztiahla a na pódiu sa objavila hnedovlasá bábka v ružových šatách, s ústami vyšitými do úsmevu.
Vyzerala som ako hračka. Usmievavá hračka! Nemohla som hovoriť. Hýbať sa, ako som chcela. Nič som nevidela, ale počula som, ako za mňa hovoria. Ako sa deti smejú. Isteže to nemysleli zle. A aspoň fakt, že vďaka môjmu zúfalstvu je niekto šťastný, ma hrial pri mojom drevenom srdci.
Tak to išlo....možno 2 mesiace. Keď ma zrazu nechal zamknutú v tej prázdnej miestnosti. Pohodenú na kope iných hračiek. A kto vie? Možno to tiež bývali ľudia.
Nedokážem vydržať tú bolesť.
Moje zošité ústa sa prehli do smutnej grimasy. Spopod dvoch veľkých, čiernych gombíkov, sa vykotúľali krvavé slzy.
"Sladké sny, Jenny........."

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama